Hľadajme spoločný cieľ

Ako ľudstvo sa často ocitáme na rázcestiach. Je tomu tak i teraz. Individuálne , ale aj v skupinkách spoločne kráčame na určitých úsekoch, aj keď nie vždy s rovnakým cieľom.

Pripomína mi to jednu rozprávku, kde sa niektorí putujúci pokojne zastavia hneď pri medenej hore, niekto ide za vidinou krajšieho cieľa a prídu k hore striebornej. Ďalší i za touto krásnou horou uvidia zlatú. Niekto však nie je oslepený len leskom drahých kovov a verí i cestám nevydláždeným, sú cesty a kraje, ktoré kvitnú a voňajú. Tých smerov je vždy viac, každý má právo vybrať si tú svoju cestu, kráčať by mal za hlasom svojho srdca, veriť intuícii. Dôležité je nezamotať sa v bludiskách, vždy sa nájdu ľudia, čo sa vyžívajú v tom, keď  držia druhých v chaose a tme. Vystavovaní sme toľkým informáciám a dezinformáciám, že nájdenou pravdou si môže byť istý len málokto.

Ani správnosťou svojej cesty si nemôžeme byť úplne istí, preto nedegradujme ani výber iných ľudí. Nedovoľme, aby nám rozdielne názory prerástli cez hlavu, keď chceme dokážeme nájsť spoločnú reč. Hnev a pokrikovanie na seba nič nevyrieši, vedie len k mocenským bojom, dokonca to môže vyvrcholiť vojnami. Pri tom si ale ťažké následky najčastejšie odnesú tí najnevinnejší.

Nebojujme medzi sebou, kto by mal byť viac privilegovaný. V spoločnosti teraz najviac rezonuje rozdeľovanie na očkovaných a neočkovaných. Jedna skupina ukazuje prstom na tú druhú. To kam sa chceme pridať, musíme dobre zvážiť. Každý máme právo výberu, rozhodnúť sa máme bez strachu a nátlaku. Netreba sa báť, vojna je často len vnútri v nás, keď ju tam dovolíme vyvolať. Bojíme sa, že budeme robotmi? Ľudské telo sa už často berie len ako schránka, na dušu, podstatu osobnosti zabúdame. Stali sme sa nezastaviteľnými strojmi ženúcimi sa za blahobytom a mocou, chceme ovládnuť ľudí okolo i prírodu. My sme už často premenili svoje telá na robotické sami.

Vždy je však i cesta späť. Ak chceme dá sa to ešte zvrátiť. Keď sa raz ako robot necítim ani sa ním nestanem. Uvedomením si, že v tejto dobe ide najviac o vháňanie a vyháňanie strachu, sa dokážeme slobodne nadýchnuť a spraviť správne rozhodnutie. Hociaká choroba, nielen teraz odvšadiaľ kričiaci Covid, nám siahne na náš pohodlný spôsob života, je to často varovný prst, vedúci k prebudeniu z ilúzie. Niekedy nás k prebudeniu privedie iná osoba, blízki  niekedy i úplne neznámi ľudia. Dôležité je, ale prebudiť sa.

   Neobchodujme už s časom, vážme si každý okamih. Nebuďme stroje, nenechajme so sebou cvičiť, akoby sme boli opice, bezduché bábky. Neopakujme naučené frázy ako papagáje. Zamyslime sa, čo máme na tanieri každý deň, skutočne i obrazne, čo je nám servírované a selektujme.

Vážme si Zem pod nohami aj každého človeka, čo po nej s nami v tejto dobe kráča a snaží sa priložiť ruku k dielu. Počúvajme sa navzájom, vypočujme si i opačný názor, podajme ruku na pomoc. Musí medzi nami prevládnuť  empatia a spolupráca.

Spolu dokážeme viac ako si myslíme. Aj kvet slnečnice môže sám žiariť ako chce, ale až v spoločnosti iných kvetov sa stane súčasťou kytice.

 

 113 total views,  1 views today

Reklama
Insert Ads Here

Napsat komentář